Kým nezbavíme našu vlasť odpadkov, kým si majitelia pozemkov, ktoré sa rozhodnú zastavať, neosvoja estetické cítenie, kým nevyriešime neutešený stav našich kedysi takých veľkolepých a majestátnych lesov (viď. Slovenský raj), nemožno považovať Slovensko za súčasť civilizácie, ani sa čudovať Slovákom, ktorí ho prestanú považovať za domov.
Moja mama je učiteľka. Vštepuje svojim žiakom gramotnosť a podnecuje ich k samostatnému mysleniu. Už istý čas však takto funguje len zo zotrvačnosti. Stráca vieru v zmysel svojho snaženia.
Niet divu. Je zarážajúce, ako sa v tejto krajine pohŕda vzdelaním a tvorivosťou. Televízie ako Markíza či JOJ sa tvária, akoby mali nejaké zásluhy na intelektuálnom rozvoji svojich sledovateľov. Slovenské rádiá šíria medzi svojimi poslucháčmi uniformitu a podporujú ich v plytkosti, malichernosti a afektovanosti.
Aspoňže sa darí katolíckej cirkvi, tomu monštru, ktoré teraz ukazuje prívetivú tvár a predstiera, že klérofašizmus, antisemitizmus, tmárstvo a inkvizícia nikdy neboli súčasťou jeho identity.